Krízy sa v kapitalistickom svete objavujú cyklicky, po roku 1970 prakticky každých desať rokov. V roku 1988 to bola kríza vyvolaná ropným šokom, v roku 1998 finančným kolapsom na ruských trhoch, v roku 2008 to bola kríza vyvolaná pádom hypotekárnych úverov v USA. Čaká sa, čo bude dôvodom ďalšej krízy vo svete, ktorý sa vyznačuje biliónmi verejných dlhov, ale i dlhov obyvateľstva, a tiež značnou mierou nadspotreby vyvolanej uvoľnením obrovskej masy peňazí centrálnymi bankami. To umožňuje veľa vyrábať, predávať a spotrebúvať, čo však nejde donekonečna. Svetové hospodárstvo nie je perpetum mobile. Objavujú sa prvé signály spomalenia ekonomického rastu. Čína minulý rok rástla najpomalšie za ostatných 30 rokov, svoje prognózy rastu ide korigovať smerom dolu aj najsilnejšia európska ekonomika, Nemecko. Ak spomalí Nemecko, spomalí aj Slovensko. Čo všetko sa na uvedené spomalenie nabalí, je otvorené. Nesporne, opatrenia nadnárodných automobilových spoločností, ktoré sa netýkajú len fabrík na Slovensku niečo naznačujú. Majú však aj iný rozmer, ktorý súvisí s novými technológiami.
A všetko nasvedčuje, že tomu tak môže byť. Členské štáty EÚ sa minulý rok dohodli, že do roku 2030 znížia emisie kysličníka uhličitého o 35 % v porovnaní s rokom 2020. Tieto ciele sa dajú dosiahnuť len tým, že sa podstatne zvýši výroba elektromobilov. Produkcia elektrických áut je však menej náročná na pracovnú silu, nie je potrebné vyrábať náročné spaľovacie motory, prevodovky a ďalšie komponenty. To sa samozrejme v priebehu času odrazí aj na počte kmeňových zamestnancov automobilových firiem. Napr. vo Volkswagene by to mohlo viesť až ku zrušeniu štvrtiny pracovných miest v priebehu 10 rokov. Naša vláda však nemyslí na zadné kolieska. Neutíchajúca jednostranná podpora automobilového priemyslu vrátane dovozu pracovníkov zo zahraničia sa môže stať pre Slovensko v krátkej dobe gordickým uzlom.
Dvere pre výrobu automobilov na Slovensku otvorila Mečiarova vláda a v roku 1998 už produkcia v bratislavskom VW dosiahla 200 tisíc áut ročne. Výroba áut bola zaradená medzi rozvojové priority a v rámci štátnej pomoci boli poskytované časove obmedzené daňové prázdniny. Ten istý model sa vzťahoval aj na podporu rozvoja elektrotechnickej produkcie. Na rozdiel od súčasnosti štát vtedy zahraničným investorom neposkytoval žiadne priame finančné plnenie. Zároveň, v rokoch 1994-98 bola uplatňovaná znížená sadzba DPH vo výške 5 % na ubytovacie a stravovacie služby v záujme podpory cestovného ruchu. Bolo to podstatne lepšie a transparentnejšie riešenie, než dnešné komplikované a nefunkčné poukážky na podporu cestovného ruchu. Poľnohospodárstvo bolo taktiež súčasťou rozvojových priorít štátu a malo otvorený prístup k finančným zdrojom. Podiel domácich potravín v spomínanom období v obchodoch dosahoval 80 %, na rozdiel od súčasných necelých 40 %. Tým sa zabezpečovali predpoklady pre podstatne vyváženejší ekonomický rast ako je tomu v súčasnosti. Mnohé prístupy by sa dali úspešne využiť i dnes.